jozi

Právo na vzdelanie. Kde vlastne začína právo a kde končí?

Téma školstvo  a vzdelanie je v poslednom čase čoraz častejšou témou rozoberanou v masmédiách. Skúsim prispieť do tejto diskusie aj ja.

Keď mám právo štrajku znamená to, že mi ho niekto platí ? Musím si štrajk platiť sám. Keď  sa skončil apartheid v Juhoafrickej republike černosi získali právo cestovať tým istým prostriedkom ako bieli. Kto  platil cestovné? Zrejme si ho platili  sami.  Ak  za niečo platím mám nárok žiadať za svoje peniaze kvalitu. Môžem  reklamovať,  ak kvalita nezodpovedá tomu čo má. Ak máme právo na vzdelávanie, kto to vzdelávanie platí ? Ústava zaručuje bezplatné vzdelávanie. Ale kto ho platí ?  Predsa štát.  Je tu otázka kto je štát ? Veľmi často zabúdame, že štát nie je niečo mimo nás, ale sme to my sami. My sami platíme formou daní. Keď platím , mám nárok na kvalitu. Aj na kvalitné vzdelávanie. Kvalitné vzdelávanie nie je ale jednostranná záležitosť. Ako žiak má právo na kvalitné vzdelávanie tak aj štát – to jest my všetci, máme právo za naše peniaze získať kvalitný produkt vzdelávania.  Tým kvalitným produktom vzdelávania je vysoko vzdelaný absolvent tej ktorej školy s dobrými vedomosťami a zručnosťami. Vychádzajú z našich škôl naozaj vzdelaní absolventi ?

Hlavne v poslednom čase sa záujem o vzdelanie  znižuje a zvyšuje sa záujem čo najviac podvádzať,  ba dokonca pozorujeme  hrdosť na to, že žiak získal nejakú výhodu podvodom a sám sa tým aj chváli. V mnohých prípadoch dokonca niektorí „výtečníci“ bránia ostatným  spolužiakom v učení a ak sa títo učia,  vysmievajú sa im a všemožne znevažujú ich snahu o získanie vedomostí. U mnohých sa stretávame s tým, že po vyvolaní k odpovedi  žiak povie „dajte mi päťku“. A ani sa len nezdvihne zo stoličky.  Je to prejav práva na vzdelávanie ? Kde zostalo právo daňového poplatníka na kvalitný produkt za jeho peniaze ? Alebo snáď on  na to nemá právo ?

Ak kúpim nekvalitnú vec,  mám nárok na výmenu alebo vrátenie peňazí. Ak „kúpim“ nekvalitného absolventa  čo máme my všetci s tým robiť ? Ak sa nedodrží  zákon, existujú prostriedky na vynútenie práva. Ak sa niekto nechce učiť za moje peniaze platcu dane, aký donucovací prostriedok existuje na to aby „výstupný produkt“  vzdelávania bol kvalitný ?

Nesmieme zabudnúť, že vedomosti a zručnosti tohto  „výstupného produktu“ vytvoria hodnoty pre platcov, ale  nie len platcov dane, ale pre všetkých občanov tohto štátu a čím nekvalitnejší bude „výstupný produkt“ , tým  horšie budú výsledky celonárodného hospodárenia a tým horšia budúcnosť  nás očakáva.

Je právo na vzdelávanie sprevádzané aj povinnosťou vzdelávať sa ? Ak niekto  nechce, môžeme ho donútiť ?  Máme na to  za naše peniaze právo ? A máme na to donucovacie prostriedky ? Ak mi niekto povie, že predsa školský poriadok umožňuje aj trestať, pýtam sa či je napomenutie, napomenutie riaditeľom školy, znížená známka z chovania dostatočným donucovacím prostriedkom pre deti, ktoré odmietajú sa zúčastňovať vyučovacieho procesu a dokážu rozvrátiť vyučovací zámer učiteľa, zlikvidovať disciplínu v triede a dokonca , ako  sa o tom dozvedáme  v masmédiách , slovne a fyzicky  napadnúť učiteľa, ktorý sa snaží naplniť stanovený vyučovací cieľ a odovzdať svoje poznatky deťom. Alebo je úplne jedno akí absolventi opustia školu, aké bude ich vzdelanie, ako boli vedení k tomu, aby dodržiavali zákony a rešpektovali ostatných spoluobčanov a ich práva ?

Ak mi predajú niečo, čo nemá dobrú kvalitu, mám nárok na výmenu alebo vrátenie  zaplatenej sumy. Ak zo školy vyjde absolvent, ktorého kvalita nevyhovuje a ja, ako daňovník ho platím, snáď mám tiež nárok na vrátenie peňazí, ktoré som ako štát zaplatil  za jeho vzdelávanie. Asi by mal  vrátiť peniaze, ktoré boli doňho investované. Alebo naopak ? Má žiak platiť za svoje vzdelávanie a keď úspešne zloží záverečné skúšky, štát mu preplatí náklady vynaložené na školu? Možno by išlo o celkom peknú sumu, ktorá by pomohla pri štarte do života. Prirodzene, že záverečné skúšky nesmú byť konané súčasným spôsobom, keď mnohokrát ide vlastne o štátom podporovaný podvod. Keď sú žiaci pripravovaní len na záverečnú skúšku a nie do života. Napríklad pri maturitnej skúške. Celé úsilie učiteľa je zamerané na to, aby žiak úspešne vyhovel požiadavkám skúšky, pričom latka je postavená tak nízko, že ide skôr o podhrabávanie ako o preskočenie. A žiaci sa spoliehajú na to, že učitelia sa nebudú chcieť s nimi ešte raz stretnúť  na skúške a radšej im tú skúšku dajú. (Nebudem teraz brať do úvahy žiadosť niektorých nadriadených o prižmúrenie očí aspoň u niektorých veľmi slabých žiakov, aby škola nebola zle hodnotená, aby noví žiaci chceli prísť do školy, aby sa škola nemusela zrušiť kvôli nedostatku žiakov, aby … ]. V koho je to záujme ?  Štátu ? Asi nie. Zle pripravení absolventi sú zlí pracovníci a neprinášajú žiadané hodnoty. Žiaka ? Asi nie. Slabo pripravený absolvent ťažko získa prácu, keď jeho potenciálny zamestnávateľ vie, že je neschopný a keď si ho zamestná, akurát mu budú stúpať náklady a nie výnosy. Tak prečo to trpíme ? Prečo nie je celospoločenským záujmom mať vysokovzdelaných ľudí, keď to škodí všetkým ?  Prečo preferujeme ľahko pominuteľné hodnoty, ako sú fyzická krása pred trvalými hodnotami prinášajúcimi úžitok všetkým , ako sú vedomosti a zručnosti ? Prečo v televízii namiesto krásy slova, krásy myšlienky môžeme sledovať vulgárnosti, prázdne reči, vyzývavé prejavy sexuality, ohovárania a „humor“ založený na urážaní a znevažovaní ľudí ? Alebo niekto potrebuje hlúpych ľudí, aby ich bolo možné ľahko ovládať a  manipulovať nimi?